Bolonský proces

Bolonský proces je iniciatíva, ktorej cieľom je vybudovanie Európskeho vysokoškolského priestoru. Tento cieľ má byť dosiahnutý pomocou harmonizácie akademických titulov a charakteru štúdia pre jednotlivé odbory. Súčasťou by mala byť aj záruka štandardov kvality v celej Európe. 

Vytváranie Európskeho priestoru vysokoškolského vzdelávania

K príležitosti založenia parížskej Sorbonny pred 700 rokmi ministri školstva Francúzska, Nemecka, Talianska a Spojeného kráľovstva podpísali v máji 1998 v Paríži Spoločnú deklaráciu o harmonizácii výstavby Európskeho systému vysokého školstva, tzv. Sorbonnskú deklaráciu. Ministri školstva týchto štyroch významných európskych štátov – ktorých vysokoškolské systémy sa výrazne líšili – sa dokázali dohodnúť na celkom konkrétnych zásadách a cieľoch, ktoré výrazne zmenili ich vysokoškolské systémy. 

Prihlásili sa k vytvoreniu otvoreného priestoru vysokého školstva v Európe; tento systém by mal byť založený na štruktúrovaných programoch, pričom Deklarácia zdôrazňuje závažnosť prvého cyklu štúdia, ako nevyhnutnej časti pre celú schému: „Medzinárodné uznávanie titulov prvého cyklu ako primeranej úrovne kvalifikácie je dôležité pre úspech tohto zámeru, ktorým chceme naše vysokoškolské sústavy sprístupniť pre každého.“ Deklarácia zároveň podchytila ďalšiu dôležitú výzvu – vytvoriť takú inštitúciu, ktorá dokáže odpovedať na požiadavky a potreby celoživotného vzdelávania, ktoré sa stáva nevyhnutným pre čoraz viac ľudí. Deklarácia považuje za kľúčovú mobilitu vysokoškolských študentov a učiteľov a zároveň ju pokladá za nevyhnutnú súčasť európskej integrácie. Preto sa ministri Francúzska, Nemecka, Talianska a Spojeného kráľovstva prihlásili k odvážnej vízii – umožniť každému vysokoškolskému študentovi stráviť aspoň jeden semester štúdia na zahraničnej vysokej škole s tým, že domáca inštitúcia uzná tento semester ako súčasť jeho študijného programu.

Sorbonnská deklarácia mala veľký ohlas. V júni 1999 sa stretlo 31 ministrov zodpovedných za vysokoškolské vzdelanie z 29 európskych krajín v Bologni, kde podpísali deklaráciu o vytvorení Európskeho priestoru vysokoškolského vzdelávania do roku 2010, tzv. Bolonskú deklaráciu. Prijali tak program, ktorý sa stal akčným plánom rozvoja vysokého školstva v Európe do roku 2010. Európskym štátom sa otvorila možnosť využiť jedinečnosť svojich vzdelávacích systémov a vytvoriť z nich systém európsky. Hlavnými rysmi nového systému boli: prijatie troch zrozumiteľných a porovnateľných stupňov vysokoškolského vzdelávania – bakalárskeho, magisterského a doktorandského; systém, ktorého prvý stupeň (bakalársky) nebude trvať menej než 3 roky a povedie k vysokoškolskému diplomu; vypracovanie systému kreditov ako výhodného prostriedku podpory všestrannej študentskej mobility a „prenosného“ aj do iných systémoch, napr. do oblasti celoživotného vzdelávania; podpora európskej spolupráce v udržovaní kvality vysokoškolského vzdelávania (vypracovanie porovnateľných kritérií a metodológie) a podpora európskej spolupráce v oblasti spracovania obsahu vzdelávania. Takýto európsky systém vyhovuje tradíciám a potrebám Európy, je príťažlivejší pre študentov a posilní nielen atraktivitu a konkurencieschopnosť vzdelávacieho systému, ale aj konkurencieschopnosť absolventov európskych vysokých škôl na trhu práce – na národnej, európskej aj globálnej úrovni. Ministri sa rozhodli, že tento proces, ktorý sa stal najväčšou európskou reformou od 70. rokov 20. storočia, potrebuje neustálu podporu a prispôsobenie k reálnemu vývoju. Preto sa budú stretávať každé dva roky v niektorom signatárskom štáte.

Tretím dôležitým medzníkom procesu sa stal Pražský summit v máji 2001. Pražské stretnutie vytvorilo platformu pre diskusiu medzi vysokými školami, študentmi a ministrami, pretože úspech všetkých reforiem v rámci Bolonského procesu je závislý na aktívnej účasti vysokých škôl, vrátane študentov. V tzv. Pražskej komunikéministrov, ktoré má názov „Na ceste k Európskemu priestoru vysokoškolského vzdelávania“ boli pre obdobie 2001 – 2003 stanovené nasledujúce priority: záruka kvality; spolupráca týkajúca sa uznávanie dokladov a využívanie kreditov (ECTS), celoživotný prístup k vzdelávaniu a priestupnosť systému ako na národnej, tak aj na európskej úrovni. Ministri potvrdili, že vytváranie Európskeho priestoru vysokoškolského vzdelávania je podmienkou pre to, aby sa zvýšila atraktivita a konkurencieschopnosť európskych vysokých škôl. Podporili zároveň myšlienku, že vysokoškolské vzdelávanie je a aj v budúcnosti bude verejnou zodpovednosťou.Zároveň vyzvali k otvorenej diskusie, aký je – a s novými reformami bude – sociálny rozmer Európskeho priestoru vysokoškolského vzdelávania so zvláštnym zreteľom na prekážky, ktoré bránia mobilite a rozširovaniu Bolonského procesu. Dôležitým medzníkom bolo i to, že Pražský summit uznal nezastupiteľnú rolu študentov, ich aktívne zapojenie do procesu. Ministri potvrdili, že by sa študenti mali podieľať na tvorbe organizácie a obsahu štúdia a ovplyvňovať ich. 

Krokom smerom od diskusiách a zámeru ku konkrétnej implementácie princípov celého procesu sa stala konferencia ministrov v Berlíne, ktorá sa konala v septembri 2003. V tzv. Berlínskej komuniké ministri síce zdôraznili, že pre Bolonský proces sú nevyhnutné všetky princípy a ciele, avšak jasne zdôraznili, ktoré tri pokladajú z prioritné v rokoch 2003 – 2005. Sú to priority, ktoré tvoria „základné kamene“ celej reformy a ktoré boli zdôraznené už v Prahe – zabezpečenie kvality, zavedenie prvých dvoch stupňov štúdia namiesto tradičných „dlhých programov“ a ľahšie uznávanie vzdelávania (celého aj jeho častiach) vrátane ratifikácie Lisabonskej dohody o uznávaní. Od roku 2005 každý absolvent obdrží automaticky a bezplatne Dodatok k diplomu vydaný v cudzom jazyku. Dochádza k posunu od politických rozhodnutí ministrov z Bologne, cez výzvu ministrov, aby sa vysoké školy aktívne pripojili z Prahy, k jednoznačnému konsenzu v Berlíne – vysoké školy chcú aktívne naplánovať a ovplyvňovať vývoj Bolonského procesu. Bolo jednoznačne potvrdené prepojenie vedy a výskumu. Ďalej boli dve úrovne štúdia rozšírené na tri úrovne – 3. úrovňou sa stávajú doktorandské štúdiá. Na európskej úrovni vyzvali ministri k vypracovaniu „inventúry“ v troch vyššie spomenutých prioritách a záverečnej správy pre konferenciu ministrov v roku 2005. Ďalej vyzvali k vytvoreniu kritérií a metodológii, na ktorých sa dohodnú európske štáty v oblasti zabezpečenia kvality a k vytvoreniu európskeho rámca kvalifikácií, ktorý umožní jednotnú metodológiu pre popis národných kvalifikácií na celoeurópskej úrovni. 

Piata konferencia ministrov zišla v máji 2005 v nórskom Bergene. Do procesu boli prijatí noví členovia (Arménsko, Azerbajdžan, Gruzínsko, Moldavsko, Ukrajina); takže do Bolonského procesu bolo v tomto roku zapojených celkom 45 štátov z 48 signatárskych štátov Európskej kultúrnej dohody. Ministri na tomto summite nerozšírili Bolonský proces o žiadnu novú oblasť, avšak pokračovali v trende, ktorý začali v Berlíne – dôraz kládli na implementáciu (systém diplomov; zabezpečenie kvality; uznávanie diplomov a dĺžky štúdia; aplikácia štandardov a smerníc pre zabezpečenie kvality, ako boli navrhnuté v správe ENQA; aplikácia národných rámcov pre kvalifikácie; udeľovanie a uznávanie spoločných diplomov, vrátane doktorandského stupňa; vytváranie príležitostí pre flexibilné kariérne postupy vo vysokom školstve, vrátane procesov pre uznávanie predchádzajúceho vzdelania). Nad rámec 3 priorít z Berlína sa zaoberali aj so sociálnou dimenziou procesu, so vzťahom medzi Európou (Európskym priestorom vysokoškolského vzdelávania) a ostatným svetom (tzv. externým rozmerom Bolonského procesu). Väčšiu pozornosť venovali aspektom spojeným s celoživotným vzdelávaním, vrátane uznávania predošlého vzdelávania pre účely ďalšieho štúdia. Komuniké ďalej zdôraznilo nutnosť prepojenia vedy a výskumu so vzdelávaním a tretím – doktorandským – cyklom štúdia. 

V máji 2007 v Londýne sa Čierna Hora stala 46. štátom Bolonského procesu. Konferencie sa ďalej zúčastnili delegáti Európskej komisie Rady Európy, UNESCA, Európskej asociácie univerzít (EUA), Európskej siete agentúr zabezpečujúcich kvalitu (ENQA), Európskej asociácie škôl vyššieho štúdia (EURASHE), Európskych zväzov študentov (ESIB), Zväzu európskych zamestnávateľov (UNICE/Business Europe) a Asociácie európskych odborov (Education International). Správa preukázala, že európske štáty za 8 rokov dosiahli významný pokrok vo vytváraní spoločného Európskeho priestoru vysokého školstva. Avšak správa a ďalšie analýzy ukázali, že pred štátmi je stále rada úloh, ktoré sú nevyhnutné pre úspešnú implementáciu cieľov Bolonského procesu (napr. v otázkach sociálnej spravodlivosti, v oblasti uznávania predošlého vzdelávania, pri ustanoveniach transparentných národných rámcov kvalifikácií). Hlavné európske reformy sa naďalej sústreďujú na trojstupňové štúdium, zabezpečenie kvality a uznávanie kvalifikácií a časti štúdia. Zriadenie Európskeho registra pre agentúry zabezpečujúce kvalitu vo vysokoškolskom vzdelávaní je logické pokračovanie v implementácii Bolonského procesu. Prioritami zostáva mobilita (v roku 2009 jednotlivé štáty predložia správu o tom čo podnikli, aby boli odstránené prekážky) a sociálny rozmer procesu.

Na konferencii, ktorá sa uskutočnila v Belgicku 28. a 29. apríla 2009 na katolíckej univerzite Leuven a na pôde valónskej frankofónnej katolíckej univerzity v Louvain-la-Neuve, sa hovorilo o úspechoch bolonského procesu a stanovili sa priority pre oblasť vyššieho vzdelávania v EÚ na ďalších desať rokov. Po konferencii sa uskutočnilo tzv. Bolonské politické fórum, v rámci ktorého mohlo 15 mimoeurópskych krajín diskutovať o možnostiach spolupráce.

Sumarizácia

Bolonský proces zjednodušuje systém vysokých škôl, čo okrem iného umožňuje plynulejší prechod z jednej vysokej školy na druhú a umožňuje študentom získavať vzdelanie neobmedzene po celej Európe. Proces vysokoškolského vzdelávania by tak mal dosiahnuť nielen záruku kvality a jednotnosti v celej Európe, ale mala by sa zjednotiť aj dĺžka štúdia. Vysokoškolské štúdium bolo rozdelené do troch stupňov: bakalárskeho, magisterského a doktorandského. Uznávanie diplomov a titulov napomáha nielen akademickej obci, ale zároveň zrovnoprávňuje kandidátov pri hľadaní zamestnania.

Záver

Komisár Figel upozornil na to, že reformy vysokého školstva musia pokračovať. Kľúčová je príprava kvalitnej stratégie celoživotného vzdelávania. Ďalšími dôležitými témami sú zamestnateľnosť absolventov a spolupráca vysokých škôl. Nemôžeme však zabudnúť ani na stratégiu pre spoluprácu a vzťahy s mimoeurópskymi krajinami, ktoré ministri prijali na londýnskom summite. Cieľom stratégie je vybudovať vzájomné partnerstvo a spoluprácu, aby sa Európa nestala „uzavretou pevnosťou“. 

Ďalšia konferencia ministrov sa bude konať v roku 2011 vo Viedni a Budapešti.